Galaxie Team
GALAXIE
Michaela, čtvrtek 19.10.2017, 22:09:38
Sen: cesta za koncom života na jeho začiatok

Sen: cesta za koncom života na jeho začiatok

Minulú sobotu sa mi sníval sen, ktorý ma prinútil sa zamyslieť. Chápať svet a život mi možno pomohol viac ako rady mnohých "múdrych".
 

Sníval sa mi sen. Kráčala som dlhou ulicou. Kráčali so mnou aj iní ľudia. Kráčali sme za lepším svetom. Naša ulica bola sem-tam veselá, farebná, plná smiechu. Inokedy bolo počuť hlasný škrekot vrán. Vždy, keď som sa chcela obzrieť naspäť, pozrieť sa, s kým kráčam. Zistila som, že som vlastne úplne sama. Ale nebola som, cítila som, že sú so mnou i iní ľudia a tešia sa, keď sa teším, plačú, keď plačem. Pozorujú, ako chodím, dýcham. Na svojom krku som občas cítila cudzí dych. Nazvala som ich "dýchajúcimi dušami". Mojou kľukatou cestou za životom cez ulicu sme našli osamotený kvet. Nariekal. Moji mlčanliví spoločníci ho obišli bez povšimnutia. Akoby nebol existoval jeho smútok alebo on sám. Ja som len bezmocne rozhodila rukami, vyronila slzu za neprávosť a nasledovala ostatných. V hĺbke ma trápili jeho problémy, ale podvedome som ich zahnala do zabudnutia. Nebola by som schopná potom kráčať s ostatnými, keby ma ťažili problémy nariekajúceho kvetu. Neskôr sme stretli svetlo, ktoré sa hralo na tieň. Nachvíľu pobavilo naše prázdne duše. Potom sme si uvedomili, že je zbytočné pozorovať tieň v svetle a pokračovali sme ďalej. Prišli sme až na koniec ulice. Zistili sme, že je prázdna. Bola slepá. Chvíľu som stála rozmýšľajúc na mieste. Dýchajúce duše boli rozhorčené a postupne ma opúšťali. Nazdávala som sa, že sme boli priatelia. Rozhorčená, opustená som sa vydala späť na začiatok. Znova som stretla svetlo. Tento raz som len hlúpo nehľadela a spýtala som sa ho, prečo sa hrá na tieň. Porozprávalo mi príbeh o priateľstve. Tieň bol priateľom svetla, svetlo bolo priateľom tieňa. Tieň bol nepriateľom svetla a svetlo bolo nepriateľom tieňa. Spolu znamenali všetko, bez seba nič. Sadla som si na zem. Chcela som pomôcť svetlu, ale na nič som neprišla. Potom ma svetlo požiadalo, aby som tu nachvíľu počkala. Bolo unavené a chcelo si odpočinúť. Svetlo sa úplne vytratilo. Prišiel tieň a nariekajúc mi spomínal svoju lásku - svetlo. Prišlo mi to smiešne, smutné, komické i dramatické. Povedala som mu, že svetlo a tieň sa nikdy nestretnú, pretože nemôžu existovať spolu ani bez seba. Tieň sa usmial. Pochopil. Vtisol mi do ruky papierik. Bol to odkaz pre svetlo. Keď odišiel, prišlo svetlo. Oznámila som svetlu čo sa stalo. Odovzdala som mu papierik a rozlúčila sa. Svetlo poďakovalo a dalo mi kúsok zo seba. Bolo to hrejivé a svetlé. Nazvala som to vďačnosť. Ako som sa tak vracala späť na začiatok, opäť som stretla kvet. Stále nariekal. Aj jeho som sa spýtala, prečo plače. Povedalo mi o svojej pýche. Kedysi žil v záhrade, kde boli milióny kvetov. S nikým sa však nerozprával. Myslel si, že je najkrajší. Raz mu záhradník povedal, že všetky kvety sú rovnako krásne. Ale on mu neveril. Pretože on bol najkrajší. A tak ho jedného dňa záhradník vykopal a doniesol na toto miesto. A tak je teraz najkrajší. Jemne som ho chytila za stonku a vytiahla zo zeme. Spolu sme prišli až na začiatok, kde stál obrovský strom. Vedľa stromu som vyhĺbila jamku a vložila tam kvet. Poďakoval sa a dal mi svoj lupienok. Bol jemný a krehký. Nazvala som ho láskou. Namiesto toho, aby som bola na konci ulice, som však stála na začiatku. Sadla som si pod strom a zaspala. Sníval sa mi sen, kde na konci ulice bol len začiatok tej druhej.


pošli na vybrali.sme.sk

Diskuze k článku Sen: cesta za koncom života na jeho začiatok (0 komentářů)
© Copyright 2003 - 2017 Peter Sedlařík (Galaxie) | RSS | ISSN 1801-2132