- Je tu niekto? Haló!! Je tu niekto?
Hlas správcu Joa Benettiho sa ozýval v prázdnej čiernej chodbe opusteného domu, ktorý aj počas jasného slnečného dňa vyzeral, akoby jeho steny vzplanuli v nočných tieňoch. Keď urobil prvý krok, staré podlahové dosky zakvílili a znovu stíchli, ako výkrik potáplic na jazere. Jeho silueta úplne zmizla pod telom Madelaine Stowe, opatrne sa pozerala po holých stenách a takmer prázdnych izbách so studenými farbami, ktoré na jeho prekvapenie boli čisté a úhľadné, i keď tu nevidel ľudí aspoň dvadsať rokov.
Okolo jeho hlavy, na ktorej visela čiapka New York Yankees, sa obtrela strieborná pavučina, ktorú mihnutím ruky strhol a nevedomky z nej urobil malé klbko, ktoré si prehadzoval pomedzi prsty. Až teraz si všimol, že okná skryté zvonka za závesmi sú v skutočnosti z vnútra popribíjané starými doskami, cez ktoré presakujú len malé výhonky letného slnka. Nepamätal sa, že by jeho majiteľ, alebo niekto iní ich tu namontovali. I keď nepociťoval strach jeho pulz sa zrýchľoval s pribúdajúcou temnotou, snažil sa nahmatať na stene spínač svetla. Jeho prsty sa obtreli o dva spínače asi v polovici chodby. Nebol si istý, či budú fungovať, no po malom cvaknutí a výstrele malej iskry chodba ožila pod rúchom tlmeného svetla, ktoré rokmi už stratilo na svojej jasnosti, ale stále slúžilo svojmu účelu.
Miestnosť pretuchla vôňou stromovej živice a na chvíľu upokojila správcu chát pri jazere Dark Score. Posledná miestnosť na pravej strane chodby bola zatvorená. Oproti nej bola kuchyňa, bolo ešte cítiť, ako z povoleného ventilu unikajú obláčiky plynu, ale nie také, ktoré by mohli niečo spôsobiť, pomyslel si, že tu určite funguje aj voda, ale nevyskúšal to, jeho pohľad ho držal na zatvorené dvere. V zámke nebol kľúč, stačilo iba pootočiť kľučkou, videl, že z pod dvier naňho vykukujú tie isté umelé svetlá, ako rozsvietil v chodbe. Bez váhania otvoril dvere, pánty zasvišťali a pohyb otvárajúcich sa dvier zvíril okolo seba usadený šedý prášok. Jeho modré oči sa zakalili hrôzou, keď oproti nemu vo vani videl ležať ženu. Ruky mu ostali stŕpnuté visieť pri nohách, chcel sa pohnúť a pokúsiť sa ujsť, ale jeho nohy boli až príliš ťažké, bál sa, že ak sa pozrie dole uvidí, ako je prikovaný o dlážku a už navždy je odsúdený pozerať sa na ňu. Ležala tam bezvládne celá pokrytá studenou vodou. V Joeových očiach bola až príliš kalná, špinavá, až keď sa visiaca žiarovka v závane povievajúceho vetra pohla a vrhla svoje svetlo na stenu videl, že to nie je voda, ale krv. Červená sa postupne vytratila a nahradila ju znovu kalná voda, a naopak, znovu sa mu ten obraz opakoval a nevedel, čo má robiť. Oči mala prikryté, akoby sama čakala na takýto koniec a privrela si ich.
Benetti sa zmohol na otočenie hlavy, skoro mu z nej spadla čiapka jeho obľúbeného tímu, jeho nohy sa odpútali od neviditeľných okou a znovu vstúpil do nekonečnej chodby. Napadlo mu, že tu musí byť aj telefón, keď všetko ostatné funguje, no jeho oči ostali visieť na jasnej diere na konci chodby, bola tam sloboda, žiadne mŕtvoly..., no keď uvidel telefón na nočnom stolíku na začiatku chodby rýchlo k nemu zutekal a strmo zodvihol slúchadlo. Bol si takmer istý, že pred tým tu ten telefón nebol, ale napadlo mu, že chodbu rozsvietil v jej polovici, tak ho jednoducho asi prehliadol, takáto úvaha sa mu páčila. Chvíľu sa bál, že bude nemé, ale po vytočení čísla polície, už načúval jemného šumeniu.
- Áno, tu šerif Dean Morris.
- Šerif, tu správca chatovej oblasti Joe Benetti. Mali by ste sem rýchlo prísť. Pri kontrole jednej z chát som našiel telo, zdá sa, že je mŕtve.
- Dobre, upokojte sa a dajte mi prosím presnú adresu, prídeme čo najrýchlejšie.
Malý muž s ovísajúcimi šedivými vlasmi pod modrou čiapkou dvakrát zopakoval miestnemu šerifovi, kde presne sa nachádza chata a onedlho bolo cez koruny stromov vidieť modro blikajúce svetlá policajných áut, ktoré sa mihotali, ako tiene plameňov, keď sa človek lepšie nad nimi zamyslí.
Joe čakal pri jazere na drevenom móle, pri ktorom kedysi bol pripevnený kajak, zahľadený na ostatné chaty, ktoré dnes mal z kontrolovať. Preľaknuto sa mykol, keď ho niekto chytil za rameno, vôbec si nevšimol, že šerif už dorazil, pravdu povediac nespomínal si načo myslel posledných desať minút od kedy opustil sídlo, v ktorom kedysi bývala Madelaine Stowe. Keď sa otočil premeral si vysokého muža v zelenej uniforme a zlatou hviezdou na hrudi, nad ktorou visela vysielačka a uistil sa, či nejde o prízrak, ktorý uvidel tam dnu. Obaja na seba hľadeli, Joe len ukázal prstom na otvorené dvere chaty a čakal, kedy Dean Morris pôjde prvý. Pri pohľade na zdvihnutý prst šerifa zamrazilo, ale nedal to nejako najavo, pohotovo vykročil, pravou rukou si odopínal puzdro s rugerom, Joe sa za ním plazil, ako pouličná mačka, ktorá čaká, že jej nejaký dobrodinec hodí kúsok svojho obedu.
Pri piskľavom zakvílení starých dosák správca na chvíľu zastal a podoprel sa vysokých verají. Šerif práve rozsvietil chodbu, tlmené svetlo Joa prebudilo a jeho zmysli premkli opatrnosťou. Dean Morris už stál pri posledných dverách, boli zatvorené a Joe si nevedel vybaviť, či ich v takom zmätku stihol zabuchnúť alebo..., znovu nadobudol pocit, akoby jeho nohy boli prikované do zeme. Chcel rýchlo vykríknuť, ale sám nevedel čo, svet mu odrazu pripadal šialený, alebo to robí s ním tento dom?
Kľučka sa pomaly strhla doprava a dvere v oranžovožltom svetle zvírili prach, ktorý medzi tým usadol. Šerif ostal visieť medzi dverami, jeho pohľad sa odvrátil, pričom ihneď siahol po vysielačke a oznámil svoj nález. Joe podišiel k otvoreným dverám.
- Pán Benetti nemali by ste sem chodiť...
Ale on ju musel vidieť, oči sa mu vytreštili, akoby chcel lepšie vidieť, ale keď si znovu dokonale premeral dievčinu ponorenú v lázni krvi, všimol si jej oči... Boli predsa privreté, boli privreté?..., no tak Joe... a ľavú ruku, ktorá ostala visieť vo vzduchu, z ktorých končekov prstov sa na zem rútil dážď červených kvapiek..., nie takto to predsa nebolo..., je to iné...
- Šerif ona nie je mŕtva, takto som ju nenašiel, mala privreté oči a ruky mala obe ponorené. Ona nie je mŕtva, ja nie som blázon, naozaj som ju tak nenašiel.
Dean Morris, pustil vysielačku a priskočil k vani. Žene nahmatal na zápästí tepnu...nič..., utrel si prsty a po chvíli sa trhol, keď pomedzi jeho prsty bolo cítiť pulz. Nahé dievča, rýchlo vytiahol a prehodil cez ňu svoju policajnú bundu. Jej telo sa nehýbalo, ale srdce ostalo živé. Pokúsil sa vdýchnuť svoj vzduch do jej úst, ale celý čas tam ležala nehybne a nevinne prikrytá tenkou uniformou. Jej oči sa ani nepohli a hľadeli na hojdajúcu sa žiarovku.
V jeho ruke sa znovu ocitla vysielačka a svoje oznámenie pozmenil s tým, že žena žije. Záchranka bola namieste o päť minút spolu s ďalšími troma policajnými autami a mladú ženu previezli do Marylandskej nemocnice.
Zámky od Madelaine Stowe ostali zapečatené a mali byť zabudnuté, ale...
