Príjazdová cesta do Chestonu bola príjemne lemovaná čerstvo nasadenou zeleňou, na horizonte stále žiaril ten obrovský oranžový zázrak. Malé domčeky sa strácali v spätnom zrkadle tmavozeleného džípu, vyzerali útulne a trochu starosvetsky, akoby z pred dvoch storočí, ale stále udržiavané. Úzke chodníky zívali prázdnotou. Občas okolo prešla nejaká pani, ktorá práve venčila svojho psíka, alebo sa chystala na nákupy. Mesto nebolo veľké, pôvodne sa chcel opýtať na cestu ku gymnáziu, ale to sa nachádzalo na úbočí, ku ktorému viedla hlavná cesta. Týčilo sa tam, ako malá kamenná pevnosť a nejakým zvláštnym spôsobom naňho pôsobila rozprávkovo. Pred školou sa nachádzal malý parčík s lavičkami, kde práve sedelo niekoľko študentov. Väčšina z nich sa pohodlne usadila na zelenej tráve a nechala svoju tvár prijímať hrejivé pohladenie slnečných lúčov. Páčil sa mu odvrátený a nezávislý záujem o jeho osobu. Džíp ladne zastavil pred vchodom do budovy, kde sa nachádzalo niekoľko ďalších áut poväčšine kabrioletov. Vchod mu pripomínal ústav v Marylande, ale nebol tak temný, mal pocit, akoby maliar, ktorý siahol svojou rukou na túto budovu použil všetky žiariace hviezdy na nočnom nebi.
Okolo neho prešlo niekoľko mladých profesoriek, ktoré práve rozoberali nejaký test. Po stranách chodby postávalo niekoľko študentov, popíjajúcich studený čaj. Pristúpil k nim a opýtal sa na miestnosť riaditeľa. Tí ho poslali do sektoru B na treťom, najvyššom poschodí. Miestnosť, ktorú hľadal sa nachádzala na pravej strane úplne na konci príjemne chladivej chodby. Na čiernom štítku so zlatým zalomeným písmom bolo napísané Doc. Henry Meald. Dvakrát zaklopal a vstúpil. Za kancelárskym stolom stál vysoký muž v obleku obrátený k oknu, z ktorého bolo vidieť park, fontánu aj príjazdovú cestu a pomerne dobrý rozhľad na malé mestečko pod úbočím. Telefonoval, len málo. Naklonil hlavu cez plece, v tvári sa mu zračil úsmev, jeho hlas bol plynulý a sympatický. Vlastne za túto malú chvíľu si ho doktor obľúbil. Hovor trval krátko, tak ako si Charles myslel. Tento muž si potrpí na spoločenskú etiketu, čo ho ešte len viac utvrdilo v tom, že školu nevedie jeden z tých malomestských ľudí, ktorých jediný záujem je dobrý vzťah so starostom pri partičke pokru a poháriku whisky.
- Dobrý deň, hľadáte niekoho?
- Docent Meald? Dobrý deň
Muž prikývol a navzájom si podali ruky.
- Máte to tu veľmi pekné, volám sa Charles Cordell, som dočasne povolaný psychiater v Marylandskom ústave pre duševne chorých. Určite ste zaneprázdnený muž, tak prejdem rovno k veci. Hovorí vám niečo meno Caroline Theronová?
- Priznám sa, že nie. Je to naša študentka? Má nejaké problémy.
- Máte tu prosím vás záznamy o študentoch a zamestnancoch vašej školy zo začiatku osemdesiatych rokov, veľmi by mi to pomohlo, snažím sa totiž nájsť niekoho, kto to dievča Dievča?, preboha je jej takmer štyridsať..., vlastne dámu pozná. Kedysi študovala na vašej škole.
- Všetky záznamy máme v archíve, ak v skutočnosti potrebujete to, čo hľadáte, tak to tam nájdete, od školských upomienok, po výročné správy, je tam všetko. Ukážem vám cestu, je to vlastne hneď za rohom.
- Tu je moja vizitka a na opačnej strane, je číslo môjho zamestnávateľa doktora Morrowa, a číslo psychiatrickej komory, ak by ste potreboval potvrdenie o overení mojej totožnosti.
Muž na chvíľu zaváhal, ale len sa usmial a otvoril dvere. Miestnosť zaplavil ten prijemný chladivý vánok a bez spätnej odpovede sa pobrali. Charles najprv uvážil, že v jeho začiatkoch bola takáto vľúdna spolupráca vylúčená. Často s veľkým sarkazmom a mlčaním, dávali najavo svoju neochotu spolupracovať.
Zo zväzkov sa vinula zatuchnutá vôňa školských záznamov a ročeniek a rôznych účtovných dokladov, ktoré je škola povinná skladovať niekoľko rokov. Mal pocit, že túto miestnosť prvýkrát uzreli aj Mealdove oči, hľadel prekvapene, a rozhorčene, bol si vedomí, že jeho dokonalú reformu malej školy v zapadnutom a takmer opustenom meste, narušila jedna zdanlivo bezvýznamná miestnosť. Pod mrežovaným oknom boli nazhromaždené krabice s nápismi školských rokov, ktoré sa rozplývali do vlhkej lepenky, ktorá po stranách púšťala plieseň.
- Mam zavolať niekoho, kto vám pomôže?
- Nie, to nebude nutné. Viem presne, čo hľadám a vlastne viem aj kde. Ďakujem.
Bolo to klamstvo, ktoré mu na chvíľu urobilo radosť, ale pripadal si, ako malý školák.
Potreboval byť sám, mysľou sa mu prehnal obraz Sherlocka Holmesa, ktorý zavrhol svojho priateľa Watersa, aby poslušne ostal doma a staral sa o jeho mačku. Dvere ostali otvorené, načúval, ako sa chodbou vznášajú kroky docenta Mealda. Zase v tom lietaš, hm?
Záznamy z rokov 1980 - 1985 sa nachádzali v krabici zasunutej tesne k stene, akoby niekto nechcel, aby ju našli. V kútoch za strieborné vlákna viseli pavúky a nadchnuto do seba narážali. Všetky dokumenty rozložil na zem a zoradil podľa ročeniek, školských záznamov o študentoch, školské noviny a to všetko podľa ročníka. Sako prehodil cez stoličku a kravatu nechal voľne visieť okolo svojho krku. Po čele mu stekali kvapky horkého potu, pripadal si, akoby jeho príchodom sa zatuchnutá a chladná miestnosť zmenila na uzavretú saunu. V policajných záznamov, bolo uvedená posledná zmienka o Caroline z roku 1983, to bol rok, kedy ju videli naposledy. Na začiatok vylúčil rok 1984 a 1985 a začal prezeraním ročeniek. Samozrejme nešlo o tie, ktoré sa robia po maturitnom plese, boli to administratívne fotky urobené pred ich nástupom do školy, nutné pre vybavenie dokladov pre dopravu, stravovanie a v prípade Caroline aj ubytovanie. S úžasom pozoroval, ako sa menil štýl a móda účesov, prezrel asi päťsto mladých dievčat až kým sa pod menom, ktoré pozná, neobjavila tvár z dnešného rána. Na krku ho zamrazilo, akoby horúci vzduch prúdiaci z chodby nahradil ten mrazivý. Písal sa rok 1981, keď nastúpila na gymnázium v Chestone. Boli tam záznamy a fotografie všetkých spolužiakov, s ktorými mala spoločné hodiny, adresy, telefónne čísla domov a údaje o Mary Stevensnová. V školských záznamoch si našiel zložku Caroline Theronovej, ale rozhodol sa, že všetko si prečíta niekde na čerstvom vzduchu a pri jedle. S trpkosťou pozeral na hŕbu školských novín, ktoré sa už pri pohľade rozpadávali. Letmo sa prehrabal rokom 1983 a vytiahol šesť mesačníkov, ktoré si prehodil cez ruku a skryl sakom. Krabicu s dokumentmi zasunul na svoje miesto a miestnosť nechal znovu zapadnúť ponurými tieňmi.
