Renesančná budova na úpätí brala, ktorá pompézne vystávala medzi korunami stromov, ako starodávna pevnosť sa strácala z jeho dohľadu a mysle, ktorá sa uprela, ako zrak lovca na jedinú osobu. Jeho telo pohltila zimnica pri pomyslení na jej vek, v myšlienkach bádal, po logickom vysvetlení, ale už veľakrát sa stretol s prípadmi, kde logika sa stávala bezpredmetnou vedou.
V miestnom bistru si kúpil zemiakový šalát a kuracie prsia s čiernou kávou. Pred sebou mal zložku Mary Stevensnovej a jej adresu, pričom dúfal, že je stále aktuálna a žije v tomto mestečku. Z poza pultu sa hrnula vôňa rozpálených rezňov a smaženého oleja. Mestečko sa ešte viac rozjasnilo v návale slnečných lúčov a ulice prepukli životom mladých ľudí vracajúcich sa zo škôl. Bonny, mladá servírka, pricupkala k nemu ako divadelná tanečnica a s úsmevom mu podala účet.
- Bonny, nepočuli ste niekedy meno Mary Stevensnová, bola to miestna profesorka, neviete náhodou, kde teraz býva? Mám síce jej adresu, ale tá je skoro dvadsať rokov stará, preto nie som si istý, či ju tu ešte nájdem.
- Prepáčte, ale neviem..., som v tomto meste, no ak sa to dá nazvať mesto, nová, a moc ľudí tu ešte nepoznám, ale pán Toore by to mohol vedieť, je to majiteľ tohto bistra...
Charles sa milo usmial keď jej pohľadom prešiel rumenec, podal jej tri doláre a nejaké drobné. Bonny ukázala na zavalitého muža, ťažko odfukujúceho teplý vzduch. Opieral sa o pult a popíjal kávu, pritom sa zdalo, že jeho myšlienky sú niekde mimo jeho bistra a možno aj mimo tejto planéty.
- Pán Toore. Volám sa Charles Cordell, nepoznáte Mary Stevensnovú, bola tu miestnou profesorkou na strednej škole. Potreboval by som sa s ňou nutne porozprávať.
Okrúhla tvár sa mierne zvraštila a ústa vyfúkli ďalší nával teplého vzduchu, oči sa rozjasnili, ako pri prebúdzaní sa zo spánku.
- Ako policajt nevyzeráte, hm? Jasné, že nie, no má Mary nejaké problémy? S tým kufríkom vyzeráte, ako maklér, "pojišťovák", ale asi ste doktor, hm? Vedel som to, vyzeráte, ako doktor, aj tak hovoríte, no ja také veci poznám. Mary je dobrá priateľka mojej mamy, často chodia spolu do reštaurácie na čaj, viete klebetia, a rozoberajú všetky múdrosti sveta. Nájdete ju na tejto adrese, a keď ju uvidíte tak ju pozdravte prosím.
Silné paže sa nadvihli s pod pultu a zovreli čierne pero, ktoré si prehadzoval pomedzi prsty. Tlačeným písmom napísal jej adresu a znovu si povzdychol do prázdna.
- A doktor, nezabudnite ju pozdraviť, potrpí si na slušnosť, jáj keby sa dozvedela, že máte odo mňa jej adresu a nepozdravil by som ju....
Ale len zavrtel hlavou, zamával prstami, a jeho myseľ upadla znovu do zasneného raja.
