Práve vychádzal čierny mercedes, keď pred Marylandským ústavom pre duševne chorých sa objavil doktor Charles Cordell. Kovová brána ovládaná diaľkovo sa otvárala, ako ústa veľryby a ustupovala prechádzajúcej limuzíne. Veľmi neobvyklé auto pre doktorov, alebo to ani nebol doktor prebleslo mu hlavou. Cez malý mikrofón visiaci na múre, čakal kým mu dovolia vstúpiť. Určite si ho dôkladne prezreli cez bezpečnostné kamery, ale žiadne pri bráne nevidel. Šumenie sa zmenilo na vážny a vysoký tón.
- Doktor Cordell, môžete vstúpiť, pán Morrow vás čaká pri vchode.
- Ďakujem.
Neistým krokom vykročil, nie pre jeho nasledujúci prípad, ale preto, že s týmto prostredím sa stretáva prvýkrát. Každý promovaný doktor si vychvaľuje miesto, v ktorom si môžu odbiť tisíc vyliečených respektíve prepustených pacientov za desať rokov. Práve preto mu to pripadalo zvláštne a prinajmenšom strašidelné.
Prechádzal dlhou štrkovitou cestou lemovanou malými stromčekmi, za ktorými sa rozprestierala dlhá zelenkastá lúka s lavičkami, pri ktorých sestričky, ako strážiaci anjeli dávali pozor na svojich pacientov. Pri tomto pohľade by mohlo ísť vlastne o piknik v parku a nie o dlhoročnú liečbu, pomyslel si.
Keď svoj pohľad odvrátil slnko mu blyslo do očí a výhľad na črtajúci sa obraz mu zatienili desiatky farieb, ktoré uvidel. Za spleťou farieb, ktoré po chvíli pominuli stál doktor Morrow, malý muž s neohrabanými fúzikmi a pár vláskami na hlave.
- Rád vás konečne spoznávam doktor Cordell, vitajte u nás.
- Dobrý deň, rád to tu konečne vidím, vybudovali ste z toho priam raj, je to tu krásne.
- Áno oproti iným zariadeniam sme trochu komfortnejší. Tu máte kľúč od svojej izby nájdete tam všetko, čo budete potrebovať, sú tam jej spisy a správy sestričiek za posledné dva týždne.
Charles si pripadal, ako v nejakej starej univerzite, vnútro budovy bolo chladné, na zemi sa leskol jeho nemotorný obraz. Doktor Morrow rozprával o mladej histórii ústavu a o všetkých cenách a uznaniach, ktoré získal, no to Charlesa nezaujímalo, to miesto bolo až príliš chladné, vari tu bolo toľkej šialenosti, že by aj samotný pán psychiatrov sa preľakol?
Keď vystúpili po schodoch, ešte raz mu Morrow ukázal jeho izbu, ukázal mu tiež svoju a povedal, kde má kanceláriu. Tam sa má ráno o siedmej hlásiť.
Spomínané veci, ako spisy, správy, či protokol polície našiel pri svojej posteli na nočnom stolčeku, svoj kufor hodil na posteľ, neunúval sa ho rozbaliť. Prvé po čom túžil bol kúpeľ, predsa len, keď človek letí zo západného pobrežia na jeho opačný koniec chce, aby jeho vnútornosti si našli svoje miesto a prispôsobili sa miestnemu času. Vo vani strávil celú hodinu, pričom celý čas mal pustenú kazetu od Brucea Springstena, jeho mysľou práve prebehli slová Pri tmavom jazere stretol som ťa kráska...
O hodinu neskôr, keď sa pohodlne usadil vo svojej posteli v čistučkom župane a najedol sa, opatrne si premeriaval položené žlté fascikle. Boli tri nevedel, ktorým začať, ale rozhodol sa, že začne od začiatku, policajným spisom. Bol tenký, až príliš, ak to bude takto pokračovať veľa tu nezmôže.
Na prvej strane bola fotografia urobená najskôr pri mieste činu. Išlo o mladú ženu s plavými vlasmi a modrými očami, ktoré mala mierne podliate krvou. Bola veľmi pekná, ale tá fotografia, alebo práve tá situácia pri ktorej ju našli jej pridali asi desať rokov. Keď jeho pohľad spadol na položku dátum narodenia zarazil sa a spočiatku dúfal, že ide iba o tlačovú chybu, ale nešlo. Narodila sa 11. júla 1967 v Layri. Volá sa Caroline Theronová. Krvná skupina A plus, negatívna. Rodičia Joe a Maria Theronovi. Obaja zomreli pri dopravnej nehode roku 1997.
- Kde bola celý ten čas?
Bola zadržaná pre prechovávanie marihuany v roku 1983. Pre mladistvosť bola prepustená, ale záznam má. Tenký spis obrátil na druhú stranu, kde boli jej odtlačky prstov zobraté pri jej prvom zadržaní a s pred dvoch týždňov. Bola tam aj fotografia urobená v roku 1983. Obe sa zhodovali, dokonca aj podliatiny pod očami boli rovnaké, vlasy rozcuchané a oči pohŕdavo sklopené. Stále vyzerá ako študentka, je mladá...Ale prečo?
Caroline Theronová bola nájdená 17. júna 2004 Joevom Benettim správcom turistického strediska v Heaven Mount pri jazere Dark Score, nahá, ponorená v ľudskej krvi skupiny 0 plus negatívna. To nebola jej krv? Kde sa tam zobralo toľko krvi? Štrnásť dní strávila na nemocničnom oddelení v Marylande, pre podozrenie, že Caroline Theronová, krátko po jej nájdení upadla do kómy. Pacientka nejavila žiadny náznak pohybu, ani reflexov svalov, pritom jej orgány ostali neporušené a funkčné. Matt Galcolm, jej ošetrujúci lekár, bol jeden z prvých, ktorý s ňou nadviazal jednoduchý neverbálny vzťah. Pacientka sa zdráha verbálnej komunikácie. Pre podozrenie z duševnej traumy, depresií, sklonom k samovražde bola dočasne hospitalizovaná v Marylandskom ústave.
Potenciálny páchateľ trestného činu, ktorý bol spáchaný niekedy v dňoch 15. júna až 17. júna 2004 na Caroline Theronovej, je neznámy. Vyšetrovanie naďalej pokračuje.
Tušil, že druhý spis sa bude týkať jej života pred tým ako zmizla? Obával sa toho, že rovnako tenký spis mu neposkytne viacej informácii, ale bolo to práve naopak, v tomto prípade, polícia zhrnula jej všetky záznamy od škôlky po strednú školu, počas ktorej sa pravdepodobne stratila?
Údaje do desiateho veku života väčšinou nebývajú ničím zaujímavé, okrem tých zdravotných, ale ten spis ho ešte len čakal. Mladí ľudia, alebo v tomto prípade dievča, si začínajú hľadať rovesníkov, alebo niekoho s kým by trávili voľný čas, až niekedy v období pred začiatkom puberty, samozrejme existujú prvé lásky a najlepšia kamarátka zo susedstva, ale v tomto prípade bolo dôležité s kým sa stýkala koncom základnej školy a niekedy v prelome strednej kedy..., nie prestaň prečo by mala zmiznúť, alebo sa stratiť, prečo by ju nemohli uniesť? Uvedomoval si, že v tomto prípade bude veľmi dôležitá minulosť a uvedomoval si aj to, že žltý hárok chudobného policajného spisu nebude obsahovať mená, ktoré potreboval. Základnú školu navštevovala v Layri, neskôr gymnázium v Chestonu. Išlo o malé mesto neďaleko, ktorého bývala, ale v riadku označujúcom alternatívne možnosti štúdia, bola napísaná iba žiadosť o ubytovanie na internáte. Prečo by chcela bývať na internáte, keď býva iba desať minút autobusom od jej domova? Iste mladé dievčatá v pätnástich chcú byť viac menej nezávislé, i keď rodičia musia ich nezávislosť minimálne dvakrát do mesiace dotovať bankovkami, ktoré majú aspoň dve nuly, ale predsa len, prečo?
Jednalo sa o priemernú žiačku, ktorá do tej doby kedy..., nemala žiadne problémy so školou, s jej vedením, iba na malý delikt prechovávania alebo fajčenia marihuany, ale pri tej myšlienke sa trochu pousmial, pretože v jeho veku alebo lepšie povedané v tých časoch to bola bežná vec. Posledná trieda, ktorú navštevovala bola 2.S. a meno triednej vyučujúcej bolo Mary Stevensová. Nutne musel zistiť s kým sa Caroline stretávala, potreboval by nejakú ročenku, proste hocičo, i keď si uvedomoval, že jej spolužiačkam bude niečo cez štyridsať, niektoré šťastne vydaté, ktoré budú každý deň vyprevádzať svoje deti, možno do rovnakej školy, rovnakým žltým autobusom, akým chodili i ony.
Spomenul si na svojho profesora Marcha z vysokej. Bol to malý stále vitálny starý muž, ktorý za celý čas čo tam navštevoval školu nemal meškanie na hodinu. Určite bol prísny, to áno, ale bol čestný a vedel si priznať porážku, rovnako ako pravdu. Koncom ôsmeho semestra, mali vykonať praktickú skúšku, čiže zjednodušene povedané pomôcť niekomu, kto pomoc potrebuje. Myslí sa tým psychickú pomoc. Charles, bol síce mladý, priebojný, ale vo svojej novej skúške si nebol vôbec istý, i keď nerozhodnosť sa prejavuje u každého človeka, u psychiatra tiež, ale ťažko si nato zvykal. Jeho prvý prípad, bola jeho sestra, mladé rozumné dievča, bez rečovej vady, alebo iného telesného postihnutia, najmilší človek na svete, ktorého bezbožne mal rád a chcel mu pomôcť. Jeho deväť ročná sestra Jo, trpela krátkodobými stavmi katatónie. Za jeho dlhú kariéru sa stretol s týmto ochorením mnohokrát, ale pri jeho prvom pohľade na svoj prípad, mu po tele prebehli zimomriavky neistoty. Chcel jej pomôcť a pomohol jej? Z krátkodobých katatonických stavov, ktoré trvali približne desať minút, sa stávali najskôr osem minútové, päť až nakoniec pominuli úplne. Niekde čítal o tom, že katatónia nemusí byť zrovna rodená, a pominie sama, ale to je záležitosť niekoľkých rokov, preto si vlastne nebol istý, či vyliečenie jeho sestry má pripisovať svojim schopnostiam, alebo je to zásluha vnútornej sily Jo. Moc sa touto otázkou nezaoberal, na prvom mieste stála jeho sestra a stále je, až potom bolo všetko ostatné. Profesor March bol veľmi príjemný muž s množstvom filozofických fráz, ktoré zneli ako citáty z niektorej Sokratovej knihy. Uvažoval nad tým, ako raz v škole tesne po tom, ako jeho sestra sa uzdravila, a dovtedy málo sebavedomému študentovi povedal...skvelá práca doktor Cordell, asi viem, čo si teraz myslíš, že nič takého si neurobil, máš pochybnosti o tom, či si to vôbec dokázal ty, a nie nejaká iná sila, možno tomu tak aj je..., ale tá sila, teraz stojí pri tebe, a tvoja sestra ju tiež našla vďaka tebe, neviem ako..., ale verím, že to nebolo naposledy. Vtedy sa vrúcne usmial, mal pocit, ako keby pred sebou videl Santa Clausa, ktorý si doma zabudol červený kabát a fúzy, ale to hlavné, dobrosrdečný úsmev, si zobral zo sebou. Táto myšlienka mu pripadala veľmi absurdná, ale komická. Na malý moment sa v prázdnej izbe rozjaril doktorov úsmev, nostalgicky ďalej premýšľal počítaním ruží, ktoré sa tiahli po jeho strope. Vtedy si uvedomil, ako úžasne je zariadená táto izba, historické stolčeky, nábytok, brúsený kryštál, svietniky, orientálny koberec..., doktor Morrow urobil z tohto miesta raj..., ale či to tak cítia aj pacienti to nevedel. Letmo sa pozrel na tretiu zložku, ale rozhodol sa, že si ju prečíta až zajtra ráno.
